To, čo sa stalo, nemôžeme vymazať, ale napriek tomu môžeme napredovať

Možno život nebol taký, aký sme si predstavovali. Možno by sa nám páčil iný. Ale toto je to, čo existuje. A môžeme tu strácať dni sťažovaním sa a zúrením, kým nebudeme zvädnutí a pohltení nenávisťou. Alebo môžeme milovať.

Nemôžete utiecť.
Môžete tomu uveriť?
Že zmeníte svoj život, že začnete odznova, že sa to nestalo.

Ale stali sa veci, ktoré sa vám stali.
Ľudia zomreli, mreže zatvorené, došlo k tomu zemetraseniu, zrušili sériu, prestali vyrábať zošity, v ktorých ste písali listy ľuďom, ktorí boli ďaleko, mačka zmizla.
Ľudia sú príbehy a my ich nemôžeme vymazať.

Jediné, čo môžeme urobiť, je prijať ich.
Je to cestovať ich v mysli tak, ako by dievča cestovalo po brehu.
Alebo vtáčik zalomený.

Jediné, čo môžeme urobiť, je poďakovať.
Pretože ak na to dokážeme stále myslieť, aj keď sa nám to nepáči, sme tu stále.
Že ešte máme čas.

Nemôžeme utiecť.
Pretože tieň je našitý k našim chodidlám.
A nemôžeme to opustiť.

Pretože to, čo musíme urobiť, je otočiť sa.
A objať ju.
Nemôžeme uniknúť.

Môžeme len odpustiť sebe a pokúsiť sa robiť lepšie.
Možno život nebol taký, aký sme si predstavovali.
Možno by sa nám páčil iný.

Ale toto je to, čo existuje.
A môžeme tu strácať dni sťažovaním sa a zúrením, kým nás nezvädne pohltená nenávisťou.
Alebo môžeme milovať.
Rieka, konáre, vietor otriasajúci korunami stromov, farba hranice, tie oči, táto pieseň.

Nemôžeme utiecť, nie
Ale môžeme držať nádej, ktorá sa drží telá.
Ten, kto hovorí, hovorí ostatným.
Že existujú dôvody.
Aby som žil ďalej.