Vnútorná taška
Francesc Miralles
Alfonso so smutnou rezignáciou sfúkol dve sviečky so 4 a 0 na torte. Nikdy nebol fanúšikom večierkov, ale pre svoj vstup do karantény očakával niečo jasnejšie. Predvolal pol tucta ľudí, ale ich pozvania boli so všetkými druhmi výhovoriek odmietnuté. Na oslavu svojich narodenín musel okrem tejto torty zostať iba dve formálne gratulácie - jedna od jeho banky, druhá od jeho manažéra - a darček od vzdialeného príbuzného, ktorý mu veľmi ublížil: víkend pre dvaja ľudia v kúpeľoch.
Keď vyšiel von, kupón vložil do zadného vrecka, aby ho hodil do koša. Alfonso nemal priateľku ani priateľov, ktorí by sa chceli deliť o nudný víkend v horúcich prameňoch. Svoj nulový spoločenský život pripisoval prepracovanosti. Keďže vypukla kríza, jeho povolanie finančného analytika ho prinútilo byť od východu do západu slnka pred obrazovkou plnou postáv. Jeho vlastné čísla neboli zlé, povedal si, keď išiel po ulici na nočnú prechádzku. V 40 rokoch takmer zaplatil hypotéku na byt. Na svojom pozemku mal tiež parkovacie miesto, športové auto a motorku, ktorú vyňal iba párkrát. Jeho dôchodkový plán sa začal živiť a peňažné dedičstvo, ktoré mal na dobu určitú, mu zaručovalo dobrý záujem.
Napriek tomu všetkému sa na svoju narodeninovú noc cítil prázdny. Možno to bolo tým, že tých pár barov v jeho susedstve sa už tú nedeľu zatvorilo. Alfonso si chcel pred spaním dať pivo, za šelestu osamelých patrónov baru chatujúcich s barmanom. Pri hľadaní miesta na bývanie v mestskej púšti si uvedomila, že bola ďaleko od domova. Pozrel na hodinky a uvidel, že už je polnoc. Tá dlhá nočná prechádzka bola smutnou narodeninovou oslavou. Alfonso, rezignovaný na ďalší týždeň po štyridsiatke, sa náhle cítil unavený a rozhodol sa, že sa na cestu vráti taxíkom.
Keď sa snažil v malej premávke spozorovať šetriace zelené svetlo, napadlo ho skontrolovať svoju peňaženku a naštvaný si uvedomil, že nemá peniaze. S nespokojnosťou sa rozhodol, že pred nasadnutím do taxíka získa prostriedky v bankomate. Obzrel sa. Našťastie bol bankomat hneď cez chodník, odkiaľ bol. Vykročil cez ulicu, vedený svojou nedočkavosťou sa vrátil domov.
Pokladník bol vo vestibule bankovej kancelárie a Alfonso s nevôľou videl, že vedľa automatu na výdaj lístkov spí bezdomovec. Násilné bolo pre neho vyberať peniaze od niekoho, kto nemá absolútne nič. Cítil sa ako víťaz vojny, ktorej sa nezúčastnil. Bol to práve ten pocit skromnosti, vďaka ktorému po získaní štyroch 20-eurových bankoviek nechal jednu z nich v otvorenej ruke žobráka, ktorý akoby spal. Akoby si všimol zanedbateľnú váhu účtu, zrohovatené prsty osoby, ktorá akoby spala zatvorené, aby chytili tých 20 eur. Vtom otvoril oči a prehovoril s vycibreným prízvukom:
-Ďakujem za darček, pane, a prijímam ho len za to, že som nebol škaredý, aby ste darček vrátili. Pravda je, že nič nepotrebujem, som nesmierne bohatý.
Alfonso zostal bez slov pri slovách tohto muža, ktorý bol okamžite označený za šialeného. Na základe slušnosti, s ktorou sa vyjadril, vyvodil, že bol niekým, kto si už dávno užíval dobre situovanú pozíciu. Možno ho bankrot, zle vyjednaný rozvod, alkohol alebo nejaká duševná choroba dostali z nemilosti. Je mu ľúto toho bezdomovca, Alfonso sa ho opýtal:
-Ak je taký bohatý … čo tu spí?
-Je doma trochu zima, preto som si sem prišiel zdriemnuť. Tiež sa na tomto mieste stávajú priateľmi. Dáme si kávu?
Muž na ňu žmurkol, keď vstal z postele s novinami a oprášil sa.
„Všetko je zatvorené,“ povedal Alfonso prekvapený neočakávaným smerom, ktorým sa v tú noc vydal.
-Nie všetko. Na čerpacej stanici tri bloky odtiaľto si môžeme dať kávu a sendvič.
Keď vyrazili, Alfonso si myslel, že ich životné situácie sa nemôžu líšiť, ale s týmto zneucteným mužom sa mu hovorilo veľmi ľahko.
„Takže vravíš, že je doma trochu zima?“ Kde bývaš?
-V dome, ktorý má tisíce metrov štvorcových. Čo poviem, tisíce …? Milióny!
„Ulica, samozrejme,“ povedal smutne Alfonso.
-Nie je väčší, vzdušný a priepastný dom. Tiež každý deň jem a večeriam v reštaurácii ako človek.
- Cast?
-Mám trasu niekoľkých prevádzok, kde ma rešpektujú a vždy si nechávajú zvyšky. Nikdy mi nechýba varná platňa. Na oplátku im radím, kam môžu investovať to, čo majú.
Finančný analytik bol tým ohromený. Bezdomovec si všimol jej úžas a povedal:
-Môžem ti tiež poradiť.
-Ale … nemáte predstavu o mojich nehnuteľnostiach alebo mojich majetkoch. Ako mi potom poradíš?
-Nemusím poznať stav vašich bankových účtov, aby som vedel, že človek, ktorý v tomto čase chodí sám, pochybil vo svojich investíciách. Môžete mať majetok a aktíva, ako ste povedali, možno ste dokonca vyhrali na burze, ale skutočné bohatstvo sa tam neobchoduje.
-Kde teda je? Spýtal sa Alfonso fascinovane.
„Vo vnútornom vrecku,“ povedal muž a ukázal na svoje srdce, „je miesto, kde sú meny, ktoré nikdy nestrácajú na hodnote, napríklad láska alebo priateľstvo. Keby ste investovali do tohto portfólia, neocitli by ste sa, že by ste sa v nedeľu večer túlali sami.
