Prijmite svoju minulosť v 9 krokoch

Demián Bucay

Zostať pripútaný k svojej minulosti nám bráni v pohybe vpred. Zabúdanie na to nám bráni učiť sa. Jediná vec, ktorú môžeme so svojou minulosťou urobiť, je prijať ju bez výčitiek. Ale … ako to získate?

1. Nesnažte sa meniť minulosť

Prijať minulosť znamená uzavrieť mier s tým, čo sa stalo, prestať s tým bojovať, prestať sa to snažiť zmeniť. Všetci vieme, že minulosť je nezmeniteľná, ale niekedy sa zdá, že práve to máme v úmysle upraviť.

Chceme nemožné a to spôsobuje nepohodlie. Aby sme to prijali, budeme musieť pracovať na tom, aby sme chceli, aby to bolo inak.

Niektorí mudrci by povedali, že musíte túto túžbu úplne vylúčiť , ale na zníženie jej intenzity to môže stačiť. Koľko? Dosť na to: „Môžem s tým žiť.“

2. Hra s hypotézami je zbytočná

Jedným zo spôsobov, ako sa pokúsime zmeniť minulosť, je nastavenie hypotetických scenárov : „Keby som išiel von skôr …“, „Keby som to urobil namiesto toho …“, „Keby som povedal niečo také …“. Tieto pomôcky udržujú pri živote ilúziu, že veci sa môžu líšiť od tých, ktoré sú.

V hĺbke duše sú udržiavaní vo veľkej všemohúcnosti : po prvé preto, lebo predpokladajú, že v tom okamihu budú vedieť to, čo vieme teraz (po tom, čo videli, ako sa veci vyvinuli), po druhé, pretože si budú myslieť, že keby sme to vedeli, mohli by sme riadiť budúcnosť vecí. na želanie. Ako vždy, tvrdenie o všemohúcnosti končí impotenciou.

3. Prestaňte sa domáhať spravodlivosti

Jednou z vier, ktorá nás drží v minulosti, je myšlienka, že je to nespravodlivé. Preto požadujeme, aby nejaká vyššia entita (Boh, štát, vesmír) robila spravodlivosť. Nech nám dá realitu podľa toho, čo si zaslúžime. Ak sa tak nestane, naplníme to nevôľou.

Mystici veria, že veci sú spravodlivé, ale spôsobom, ktorý nedokážeme pochopiť. Pre tých, ktorí, rovnako ako ja, nie je tento prístup presvedčivý, existuje ešte jeden: akceptovať, že život nie je spravodlivý a že už nemusí byť.

Nešťastia nás niekedy zasiahli náhodne. Ide o to, aby sme videli, čo robíme s tým, čo sa nás dotklo.

4. Skôr ako to prijmeš, premysli si to

Ak neprijmeme minulosť, neustále myslíme na to, čo sa stalo alebo čo sa stalo . Výčitky, obrazy a nezodpovedané otázky sa nám neustále vracajú do mysle.

Keď to dokážeme prijať, môžeme zostať v prítomnosti. To, že je to dôsledok, však neznamená, že toto je spôsob, ako to dosiahnuť. Je zbytočné sa opakovať: „Nemysli na to . “ Aj keď to dostaneme, skôr ako neskôr sa spomienky vrátia.

Predtým, ako nebudeme môcť premýšľať o minulosti, budeme o nej musieť veľa premýšľať.

5. Do akej miery ste zodpovedný?

Kľúčovou otázkou pri prijímaní minulosti je vymedzenie našej zodpovednosti za to, čo sa stalo. Musíme rozlišovať, ktoré aspekty sa nás týkajú, pretože súviseli s našimi rozhodnutiami alebo činmi, a ktoré nie.

Nie je to ľahké. Záväzok je niekedy čiastočný alebo kolaterálny. Nejde o to, čo sa stalo, ale o to, že sme prispeli k podmienkam, ktoré to umožnili alebo zvýšili pravdepodobnosť.

Niekedy odpoveď na otázku „Aká je moja zodpovednosť?“ je to „Žiadne“. Je tiež dôležité vedieť, či sa nám stalo iba niečo. Ak sa nebudete starať o svoje vlastné zodpovednosti, generuje to utrpenie, ak sa budete starať aj o tie, ktoré nie sú.

6. Zistite, pre čo ste to urobili

Keď sme si určili zodpovednosť, môžeme si položiť otázku, prečo sme urobili to, čo sme urobili.

Je známe, že toto „Na čo?“ zvyčajne je to oveľa priaznivejšia otázka ako „Prečo?“ Poďme si teda odpovedať: „ Aký bol môj zámer? Čo s tým hľadal? Čo čakal? Bránila som sa pred niečím alebo sa niečomu vyhýbala?

Je potrebné dychtivo hľadať odpovede a byť ochotní sa čestne pozorovať. Skutočné motivácie môžu byť niekedy ťažko prijateľné.

7. Čo by si robil dnes, keby si vedel, čo vieš?

Pokiaľ ide o to, čo sme robili alebo ako sme to riešili, môžeme si položiť otázku: „Chceli by ste dnes urobiť niečo iné?“ Možno áno, možno nie . Pri niektorých príležitostiach iba potvrdíme, čo sme urobili. Úľava, ktorá s tým prichádza, nie je menšia. V iných to budeme spochybňovať.

Výrok: „Dnes by som robil niečo iné“ sa líši od pokánia. V rovnakej situácii, vediac o tom, čo vieme, a byť tým, kým sme, by sme nevyhnutne urobili to isté, takže v tom nie je nijaká výčitka. S tým, čo teraz vieme, by sme však robili niečo iné. Čo by sme dnes robili?

8. Extrahujte niečo cenné z tej minulosti

Ak sa minulosť vráti do nášho vedomia, je to preto, lebo ju niečo v našej súčasnosti vyvoláva. Je možné, že táto minulosť zanechala prázdnotu, ktorú nemôžeme vyplniť, môže sa stať, že to, čo bolo frustrované, bude potom naďalej nespokojné, môže nás prenasledovať …

Či tak alebo onak, nech je to čokoľvek, je potrebné vyťažiť z minulosti niečo cenné. Možno je to učenie, možno to je vďačnosť za to, čo vtedy žijeme, možno je to niečo, čo už v nás nežije, možno je to nový spôsob riešenia určitých situácií, možno je to len úplnejšie pochopenie o nás.

9. Jazvy sú mapou do budúcnosti

Jazvy, bolesti, ktoré nám zanecháva minulosť, sú ako mapa. Ukazujú nám, kam máme ísť, aby sme sa nestratili. Varujú nás pred nebezpečenstvami, navrhujú nové smery a niekedy dokonca aj skratky.

„Jazvy môžu byť užitočné,“ hovorí profesor Albus Dumbledore v prvej knihe ságy o Harrym Potterovi, „sám mám jeden na kolene, ktorý je dokonalou mapou londýnskeho metra.“

Keď nebudeme bojovať s tým , čo bolo , môžeme mať mapu minulosti, ktorá nás povedie k lepšej budúcnosti.