Tajná záhrada týraných detí
Niektorým sa podarí emocionálne uniknúť z najnepriaznivejších situácií. Nájdenie skutočného priestoru, v ktorom sa budú cítiť fyzicky a emocionálne zabezpečené, im pomáha udržiavať rovnováhu.
Ani v našom západnom svete, ktorý je taký nabitý jedlom a tovarom, nie sú všetky detstvá ľahké a šťastné. Existujú veľmi tvrdé príbehy, v ktorých je na deti vyvíjaný tlak, aby vyrastali pod jarmom drsných a autoritárskych rodičov.
Rodičia, ktorí ich bijú, zneužívajú, sotva im ponechali slobodu a ktorí im vždy diktujú, čo môžu alebo nemôžu robiť.
V tejto súvislosti je logické myslieť si, že tí, ktorí boli vystavení tomuto typu extrémneho zneužívania, sa stanú hlboko traumatizovanými a depresívnymi dospelými, ktorí sú náchylní k akejkoľvek závislosti. Nie vždy to však tak je.
Tajomstvo detí, ktoré prežijú ťažké detstvo
Napriek tomu, že som prežil detstvo plné násilia a poníženia, po konzultácii som narazil na niektorých ľudí s úžasnou odolnosťou, ktorým sa podarilo uniknúť z tejto čiernej panorámy, ku ktorej ich priviedli ich príšerné skúsenosti.
Je zrejmé, že títo jedinci trpia následkami traumy, ktorú zažili v detstve, ale napriek svojim nedostatkom dokážu viesť viac či menej vyrovnaný a normálny život.
Pri práci na terapii s týmito ľuďmi som videl, ako si všetci, napriek týraniu a ponižovaniu, ktoré sa im dostalo, našli podobný zdroj, ktorý ich emocionálne udržuje nažive. V zásade to spočívalo v nájdení (a zhodnotení ) osobného a nedotknuteľného priestoru, v ktorom je možné na chvíľu zachovať ich súkromie a autenticitu.
Miesto, kam sa im podarilo uniknúť, hoci len na pár minút, z tlaku dospelých. Priestor, v ktorom dokázali byť sami sebou. Tieto chvíle bezpečného zblíženia pomohli týmto ľuďom udržať si zdravý rozum v chaotickom a iracionálnom detstve, ktoré by nikdy nemalo žiť žiadne dieťa.
Rád by som objasnil, že keď hovorím o tomto osobnom priestore, nemám na mysli „duševný útek“ alebo imaginárne miesto vytvorené ako emocionálny mechanizmus na útek a útek z reality. Tento priestor si môžeme predstaviť ako „tajnú záhradu“, skutočné a bezpečné fyzické miesto , v ktorom nikto tieto deti nekontroloval ani s nimi nezachádzal, v ktorom sa cítili slobodní.
Aj keď to mohlo byť útočisko, do ktorého chodia každý deň alebo príležitostne, dôležitá pre nich nebola ani tak frekvencia, s akou ich navštevovali, ale možnosť, ktorú im ich existencia ponúkala.
Jeho tajná záhrada predstavovala únikovú cestu.
Tajná záhrada bola spôsobom, ako zostať pri zmysloch a uniknúť, hoci len na chvíľu, absurdným ospravedlneniam dospelých.
Osamotení sa tam cítili bezpečne a dovolili si rozpoznať svoje životné podmienky také, aké v skutočnosti boli: nespravodlivé, neprimerané a, žiaľ, nevyhnutné, pokiaľ žili so svojimi rodičmi.
Julio útočisko
Príbeh, ktorý nám môže pomôcť úplne pochopiť tento koncept „tajnej záhrady“, je príbeh Julia, muža, ktorý prišiel do mojej kancelárie vo veku 60 rokov.
Julio prežil príšerné detstvo poznačené otcom alkoholikom a matkou posadnutou čistotou a chorobami.
Zatiaľ čo jeho matka ho 24 hodín denne prenasledovala a kontrolovala, aby sa nezašpinil, neumýval si ruky alebo sa prezliekol na ulici (pre prípad, že by k tomu bol pripojený vírus).
Jeho otec zakaždým, keď pil, a to sa stalo každý deň, doplatil na svoje frustrácie so svojím synom a dal mu ťažké bitie.
Na terapii mi Julio povedal, že sa celé svoje detstvo cítil ako väzeň v nacistickom koncentračnom tábore, vydaný na milosť a nemilosť svojvoľnej stráže a myslel si, že každý deň môže byť jeho posledným.
Napriek dramatickosti jeho situácie sa malému Juliovi podarilo nájsť trhlinu v prísnom režime jeho domova, aby mal chvíľu súkromia a spojenia sám so sebou.
Povedal mi, že jeho starí rodičia mu dali koňa, jedného z tých veľkých, na kolieskach a s vahadlom. Chlapcovi sa to tak páčilo, že na ňom trávil skvelé chvíle hojdaním. Jedného dňa náhodou zistil, že cez malú štrbinu môže vložiť ruku do koňa. Nebol príliš veľký a ťažko ho bolo vidieť, ale stačilo mu vložiť ruku do dutého tela hojdačky.
Keď mal možnosť, Julio vkradol nejaké sušienky z kuchyne a vložil ich do svojho koňa. Trpezlivo čakala na čas spánku, keď všetci spali, aby sa zamkla vo svojej izbe, priblížila sa ku svojmu koňovi a užila si ten okamih súkromia pri jedle svojich obľúbených koláčikov.
Pre Julia to bol jeho súkromný priestor, tajná záhrada, o ktorej nikto nevedel, a ktorá mu umožňovala na chvíľu sa vyslobodiť z pekla, ktoré žilo v jeho dome.
