„Bola som vychovaná z pekného dievčaťa“

Ramon Soler

Obraz dobrého, pekného a poslušného dievčaťa ako paradigmy ideálnej dcéry pretrváva. Tieto mamičky a oteckové princezné, ktoré sú pod tlakom, aby napĺňali obraz svojich rodičov o „dobrom dievčati“, sa celý život učia byť submisívne a samoľúbe.

Zavalitý

Silvia bolo mladé dievča (nemala tridsať rokov), ktoré prišlo do mojej kancelárie, pretože v živote nenašla nič, čo by jej urobilo radosť. Cítila sa byť apatická, vo vnútri prázdna.

Postupujúc v terapii a na sedení sa Silvia spojila s pamäťou, ktorú paradoxne vždy hovorila ako vtipnú anekdotu. V skutočnosti však táto udalosť na neho vedome spôsobila hlboký emocionálny dopad. Na tejto relácii sme boli schopní odhaliť všetky dôsledky, ktoré mala táto scéna na jeho život.

-Povedz mi, Silvia, na akú scénu si spomínaš?
-Bolo to na rodinnom stretnutí. Rád som spieval od malička, hovorili mi, že som v tom dobrý. Pamätám si, ako ma rodičia žiadali, aby som niečo zaspievala, aby som rodine ukázala, ako to robím. Postavím sa do stredu miestnosti a začnem jednou z piesní, ktorá sa mi páčila najviac.

-Čo sa potom stane?
-Ja som trochu nervózny, spievať doma nie je to isté ako pred celou rodinou. Všetci sa na mňa pozerajú a všímam si, ako sa mi začnú potiť ruky. Moje ústa a hrdlo sa cítia trochu pevnejšie ako obvykle, ale ignorujem to. Rodičia sa na mňa pozerajú a chcem, aby boli na mňa hrdí, takže sa sústredím a stále spievam.

-A neskôr?
-Nervozitou zabudnem vetu. Pozastavím sa a idem späť. Potom vidím, že sa moji bratranci začali smiať a tety na seba hľadeli. Cítim pohľad mojej matky. Nič nehovorí, ale jeho pohľad mi hovorí, aby som pokračoval. Ale je to napätý pohľad.

-Čo ti hovorí ten napätý pohľad na matku?
-Vždy sa obávajú toho, čo si myslia ostatní. Viem, že chce pred rodinou vyzerať dobre a že jej musím vyhovieť. Musím pokračovať. Moja matka chce, aby som pokračoval.

-Podívaj sa, Silvia, až doteraz sme sledovali scénu zvonku, ako film. Teraz chcem, aby ste sa pozreli, čo sa deje vo vnútri toho dievčaťa, čo cíti v tej chvíli.
-Pociťujem obrovské vnútorné napätie. Je to, akoby došlo k zápasu medzi tým, čo chcú moji rodičia, a tým, čo chcem ja. Moji rodičia chcú vyzerať dobre, ale robia to cezo mňa, môj spev. A cítim veľkú hanbu a hnev za to, čo sa deje, za bratrancov, ktorí sa mi neprestávajú smiať, vysmievajú sa mi, a za mojich rodičov, ktorí ma nútia spievať.

-Čo by ste dostali, keby boli na vás rodičia hrdí?
-No, chcú ma, starajú sa o mňa. Takže nakoniec svoju hanbu vždy prehltnem a sústredím sa na to, aby som ich potešila. Vždy som sa snažila zo všetkých síl a urobila som všetko pre to, aby ma milovali (po chvíli pauzy Silvia plače stíchne).

-Nemáte pocit, že ste milovaní … - Uvedomujem si, že ma pre mňa nechceli, milovali obraz, ktorý si o mne vybudovali, a ja som sa o to snažil. Bolo to ako bábika v ich rukách, usmerňovali môj život (naďalej plače, uvedomujúc si veľký vplyv, ktorý na ňu mali rodičia).

-Čo vám v súčasnom živote zostáva z toho vzoru potešenia, aby boli na vás hrdí?
- Veľa zostáva v mojej súčasnosti. Stále sa snažím potešiť a potešiť svojich rodičov. Nerobím nič, o čom viem, že sa im nepáči, alebo čo by ich mohlo nahnevať. Mám predstavu, že musíš potešiť ostatných.

„Celý život som tvrdo pracoval na tom, aby som urobil to, čo som mal, a aby som urobil všetkým radosť.“

-Keď to všetko vieš, čo by si urobil, keby si sa mohol ísť s tým dievčaťom porozprávať? Čo by si povedal?
-Povedal by som jej, že nestojí za to, aby sme sa páčili iným, ak to znamená ísť proti tomu, čo cíti. Z dlhodobého hľadiska vám to spôsobí veľa škody. Povedal by som vám, aby ste začali počúvať samého seba a prestali prikladať taký význam tomu, čo chcú ostatní. Nestojí to za to, už ich to nebude nútiť milovať ju …

-Čo chceli ostatní?
- Vždy mi robili to isté. Musel som ísť nepoškvrnený, s dokonalým princeznovským oblečením. Musel som ísť príkladom a nešpiniť sa ako ostatní. Jedno leto oslavovala moja kamarátka narodeniny vo svojom vidieckom dome. Jej rodičia pozvali priateľov a ich rodiny, aby strávili deň vo veľkom dome s obrovským množstvom.

-Prečo si myslíš, že si si spomenul na túto scénu? Ako to súvisí s tým, čo sme videli v predchádzajúcej relácii?
-No, mama vždy trvala na tom, aby som si obliekla šaty. Bola som výkladnou skriňou mojej matky. Musí to byť „pekné dievča“. Musel som vyzerať pekne a nemohol som sa zašpiniť. Musel ísť príkladom. Pamätám si, ako mi hovoril, že nemôže ísť „ako ktokoľvek“. Čo je to za nezmysel? Čo to znamenalo ísť ako ktokoľvek? Bol som dieťa.

-Čo sa stalo v ten deň narodenín v teréne?
-Nútil ma nosiť biele šaty. Chcel som nosiť rifle a tričko, ale ona povedala, že to nie je pre dámy, že musím byť elegantná. Nakoniec na tom tak veľmi trvala, že som sa nechal presvedčiť a obliekol som si šaty, ktoré chcela moja mama.

-Čo sa potom stane na večierku?
-To všetci moji priatelia hrajú a behajú, ale nestíham s nimi krok. Dokonca si pamätám, že tam bol obrovský strom, na ktorý všetci liezli, ale nemohol som liezť, pretože som mal oblečené šaty a nechcel som ich zafarbiť ani zlomiť.

„Raz som sa zašpinila a to pokarhanie, ktoré mi dala matka, bolo obrovské.“

-A čo dievča? Aký je to pocit vo vnútri?
-Fatál, zhoršuje sa to. Postupom času a starnutím si uvedomuje, aká je situácia nespravodlivá. Cíti sa čoraz viac zaťažená a pod tlakom svojich rodičov. Všetka frustrácia si opäť necháva pre seba, ale tentokrát je oveľa viac nahnevaná.

-A čo robíte?
-Aj keď sa hnevám, nič nehovorím. Dokonca si hovorím, že ostatní sú blázni do lezenia na stromy. Myslím si, že som to časom bral ako normálne, že som sa nemohol hrať s ostatnými, že by som mal byť zodpovednejší a správať sa dobre.

-A ako na teba v súčasnosti vplýva táto myšlienka?
-Ja som osobne formalita. Dobre oblečený, slušný a so všetkými vyzerá dobre. Vždy ústretový a zložený pre ostatných. Jo, pravda je taká, že ma tak nerád vidím.

-Prečo?
-Lebo stále opakujem schému mojich rodičov. Pokračujem v správaní, akoby som bol jeho figurínou, prispôsobujem sa tomu, čo odo mňa majú ostatní očakávať. Opäť napĺňam to, čo chcú moji rodičia.

-A čo ty teda s tým, čo chceš?
-Nie je miesto pre to, čo chcem. Bol som tak zameraný na zovňajšok, že som na seba zabudol. Zabudol som na to dievča (začne plakať). Je mi veľmi smutno, keď vidím všetok ten čas, ktorý som premrhal.

„Mohol urobiť toľko vecí, ale vždy musel doručiť!“

-Teraz, keď chápete váhu ideálov vašich rodičov, čo si myslíte o narodeninovej scéne v teréne, keď sa na ňu pozeráte svojimi dospelými očami?
-Myslím si, že to bolo úplne nespravodlivé. Dievča je dievča, potrebuje sa hrať a špiniť. Nemožno ju prinútiť, aby sa správala ako porcelánová bábika.

-Teraz, Silvia, môžeš deaktivovať tie nápady, ktoré si prevzal od svojich rodičov, a hľadať svoje, čo vlastne chceš robiť. Môžete začať cvičiť napríklad s tým, čo by ste chceli urobiť v ten deň narodenín.
-Prvá vec, ktorú by som urobil, je prezliecť sa. Obliekam si nejaké rifle a akékoľvek tričko, také, ktoré sa dá ľahko zafarbiť, a potom idem vyliezť na strom. Nemám chuť dlhšie zostať na zemi, byť pekné dievča. Nič sa nestane, aby si užíval život (začne sa usmievať).

-Nože, dievča, jej prístup, čo chce robiť …
-Ja som na strome, s kamarátmi, hrám sa a smejem. Odtiaľ kričím na rodičov: „Hej, tu máš šaty (nechala som ich na zemi). Idem sa hrať, budem sa baviť. Už žiadne potešenie pre všetkých. Musím sa potešiť “.

5 krokov, aby ste prestali byť submisívni

• Si dôležitý. Po celé roky vás nútili veriť, že potešiť ostatných je prioritou. To nie je pravda. Čím viac si uvedomujete názor ostatných a plníte to, čo od vás očakávajú, tým menej ste spojení s vašimi vlastnými potrebami. Osoba, o ktorú sa musíte starať, ste vy. Ste vašou absolútnou prioritou.
• Znova sa spojte so svojím ja. To, že ste celý život museli hrať rolu dobrého dievčaťa, vás odpojilo od vášho podstatného ja. Aké sú vaše skutočné sny a priania? Je vaša práca tá, ktorá vás skutočne napĺňa? A vaše chute? Vaše záľuby? Ponorte sa do svojho vnútra a nájdite svoje autentické ja.
• Hovor, už buď ticho. Za to, že sme prežili skúsenosti ako Silvia, máme tendenciu byť nemí a ochromení pred ľuďmi, ktorí zastávajú autoritné funkcie. Majte na pamäti, že váš názor je rovnako platný ako názor ostatných a že nikto by nemal mať moc umlčať vás.
• Zmeňte svoj obrázok. Už nie je princezná. Teraz si sám sebou. Ako by ste chceli nosiť svoje vlasy? Aké oblečenie sa vám páči, ale nikdy ste si na ne netrúfli? Chceli ste tetovanie a nedali ste si ho? Prelomte stereotyp dobrého dievčaťa a prejavte svoju skutočnú osobnosť.
• Získajte späť svoj hlas. Drž sa ďalej od tých ľudí, ktorí ti chcú vnucovať svoje vízie. Ste dospelí, rozhodujete sa. Je zrejmé, že ak začnete vyjadrovať svoj názor, nájdu sa ľudia, ktorým sa nepáči, čo si myslíte. To môže spôsobiť, že sa budete hádať a kvôli svojim rozdielom stratíte dokonca priateľov. Ale nebojte sa, berte to ako filter priateľstva.