8 tipov, ako prekonať naše pochybnosti
Mireia Darder
Robte jedno rozhodnutie za druhým, taký je život. Robte chyby a učte sa. Pochybnosť tiež. Ak však o veľa pochybujeme, musíme si položiť otázku: z čoho mám strach?
„Byť alebo nebyť, to je otázka,“ čudovala sa melancholická postava Shakespeara, ktorý veril, že smrť môže byť lepším východiskom ako utrpenie, ktoré z toho vyplýva. V niektorých prípadoch si možno položiť otázku, či pochybnosti súvisia s nedostatkom koreňov v živote a strachom z jeho prežitia.
Kde sa rodí neistota?
Môžeme špekulovať, že Hamlet si so svojimi opatrovateľmi nevytvoril väzbu istoty, pretože podľa teórie pripútanosti je väzba, ktorú vytvárame s rodičmi, to, čo nám ako dospelým poskytuje bezpečie v nás samých i v živote .
Kvalita tohto zväzku nás núti uvedomovať si, kto sme, čo môžeme alebo nemôžeme robiť, čo chceme alebo potrebujeme alebo čo nie, čo nás posúva ďalej od pochybností.
1. Zlepšiť kontakt so sebou
Ak sme nemali dobrú pripútanosť, je ťažšie rozlíšiť medzi tým, čo sme, a predstavou, ktorú o nás mala naša matka.
Keď máme nedostatok vedomia „ja“, máme tendenciu pochybovať viac, pretože máme väčšie ťažkosti s vedomím, aké sú naše potreby a smer, ktorým sa chce náš život uberať.
Štúdie spájajú úzkosť a vyhýbanie sa s nedostatkom vzťahu medzi matkou a dieťaťom a tiež s nedostatkom fyzického kontaktu počas detstva, čo je faktor, ktorý neprispieva k rozvoju našej identity.
Ak je to tak, ako kompenzácia je vhodné v každodennom živote častejšie vytvárať priestory na opätovné spojenie so sebou samými , s našimi vnemami a našim telom, centrom rozkoše, účelu a smerovania.
2. Prestaňte sa vyhýbať strachu a postavte sa mu
Ľudia, ktorí odkladajú rozhodnutie, v podstate robia to, že sa vyhýbajú situácii a strachu, ktorý z nej vyplýva. Život znamená riskovať buď robiť chyby, zlyhať alebo riskovať nové cesty a skúsenosti.
Keď pochybujeme, je vhodné položiť si otázku, čoho sa bojím? A urobte zo strachu spoločníka na cestách, ktorý nás upozorní na možné nebezpečenstvá a vyzve nás, aby sme boli obozretní, ale bez toho, aby nás paralyzovali alebo sa vyhli konaniu.
Giorgio Nardone nás ubezpečuje, že „je to zvrhlosť inteligencie, keď sa domnievame, že rozum všetko rieši“, niečo, čo naša kultúra podporuje, čo nás pozýva, aby sme verili, že rozumom môžeme ovládať všetko.
3. Prekonajte patologické pochybnosti
Giorgio Nardone tiež zaisťuje, že všetci máme:
- Interný sabotér, ktorý vás obťažuje a hovorí vám, „že nebudete splniť svoju úlohu a že vám chýbajú kapacity“.
- Vnútorné inkvizítor , ktorý nás vedie k povedať sami seba, že "my sú na vine za všetko, čo sa stane s nami."
- Prenasledovateľ, ktorý predpovedá, že „skôr či neskôr sa všetko pokazí“.
Všetky tieto vnútorné hlasy sú príčinou patologických pochybností a všetci sme náchylní nimi trpieť. Niekto by sa mohol čudovať, či sú všetky tieto postavy výsledkom našej židokresťanskej kultúry, ktorá nás uisťuje, že oblohu vyhráme, iba ak sa budeme usilovať a trpieť, a preto sa musíme bez odpočinku zdokonaľovať.
4. Výstupy z patologických pochybností
Uvedomte si, o ktorých oblastiach vášho života pochybujete najčastejšie, a analyzujte, aké sú vaše otázky, ktoré si kladiete, a odpovede, ktoré dávate.
- Ak odpoviete na prvú otázku, ktorá sa vám objaví, cítite sa lepšie alebo sa objaví nová otázka?
- Ak sa objaví nová otázka, odpovedáte alebo prestanete myslieť?
- Potom, čo ste odpovedali na sériu pochybností za sebou, povedali by ste, že sa cítite lepšie a že pochybnosti konečne skončili, alebo že sa objavia nové a preto sa cítite horšie?
Najbežnejšie je, že keď človek odpovie na prvú otázku, vždy sa objavia nové pochybnosti a nie je konca.
5. Naučiť sa zastaviť svoje pochybnosti
S patologickými pochybnosťami prichádza bod, keď sa otázky, ktoré vyvolávajú pochybnosti, dostanú do absurdnosti . A aj keď nie je možná odpoveď, naďalej sa snažíme poskytnúť vám inteligentnú odpoveď. Toto kontinuum je nezastaviteľné.
Návrh, vďaka ktorému nás strategická krátka terapia núti dostať sa z tohto kontinua pochybností, je blokovať odpovede, pretože otázky vychádzajú automaticky.
6. Absurdné ako východisko
Existujú rôzne spôsoby, ako zablokovať zotrvačnosť pri odpovedaní na hlúpe otázky , ktoré si kladieme, a viesť nás k patologickým pochybnostiam. Jedným z najjednoduchších je na začiatok dať si absurdnú a nesúvislú odpoveď na otázku.
Príklad otázky, ktorú si kladie Hamlet: „Byť alebo nebyť?“ Jednoducho by to pozostávalo z toho, že si poviete: „Zajtra bude pršať. Alebo som hladný a idem sa najesť “.
Ak máte tento mechanizmus poskytovania hlúpych alebo nesúvislých odpovedí po ruke, naučte sa jednoducho neodpovedať na svoje otázky .
Metóda je podobná metóde, ktorú používame ako bežnú meditačnú techniku, pri ktorej keď sa objavia myšlienky, je im dovolené prejsť, akoby boli oblakmi a myseľ sa vráti späť do súčasnosti. Je to učňovská príprava, ktorá si vyžaduje čas na zaškolenie.
7. Zistite zámer pochybnosti
V správnych dávkach je potrebné pochybovať, aby ste boli flexibilní a aby ste nevideli svet čiernobielo . Pochybnosť nám umožňuje určitú mieru reflexie a analýzy na vyhodnotenie výhod a nevýhod situácie.
Pochybnosti sú niekedy tiež znakom toho, že medzi všetkými možnosťami nie je veľký rozdiel, pretože naša myseľ sa nás snaží presvedčiť.
Táto pochybnosť má pozitívny úmysel chrániť nás tým, že si lepšie uvedomíme všetky perspektívy a aspekty, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní. Naša spoločnosť nás núti veriť, že musíme vždy vedieť, čo chceme a že to môžeme dosiahnuť, nenecháva nás žiť v neistote.
Niekedy však byť v prostredí „neviem“ si vyžaduje odvahu a je prvým krokom k nájdeniu iného riešenia a neopakovania toho istého v našich životoch.
8. Stratiť strach z toho, že sa mýliš
Pochybnosť je veľmi typická pre tých najdokonalejších ľudí, ktorí sa obávajú, že sa mýlia a neberú do úvahy, že chyba je vlastná ľudským bytostiam a že dokonalí sú iba bohovia. Pri svojom „šialenom nápade“ veriť v neomylnosť váhajú, keď si nie sú istí správnym výberom.
Existujú však problémy, ktoré možno vyriešiť alebo o nich vedieť jedine prijatím opatrení a uvedomením si, čo sa s nami stane, keď ich žijeme. Iba zo skúseností môžeme vedieť, ako alebo čo cítime a či sa nám alebo nie páči to, čo prežívame, aby sme sa rozhodli, čo chceme robiť.
Celé učenie je základom experimentovania, inak sa učenie nekoná
