Emocionálna závislosť: keď nemôžeme žiť bez toho, aby sme boli milovaní
Keď ste ako dieťa necítili starostlivosť a pozornosť, vnášate do svojho života nesmiernu potrebu úkrytu a ochrany. Musíte byť milovaní a počúvaní, vďaka čomu ste závislí od ostatných. Čo môžeme urobiť, aby sme sa cítili sami sebou?
Mnoho ľudí, ktorí sa ani v dospelosti necítili dostatočne postarané a chránené ako bábätká, sú naďalej nositeľmi tohto nepríjemného pocitu emočnej bezmocnosti. Aby sa pokúsili vyplniť túto prázdnotu vo svojom vnútri, nevedomky všade hľadajú lásku, ochranu a bezpečie, ktoré ako deti nedostali.
Aby sa cítili nažive, musia cítiť, že im venujú pozornosť, že ich bezpodmienečne milujú, potrebujú znovu získať v akejkoľvek podobe lásku, ktorú nikdy nepocítili. To však už nie je možné, a tak sa toto hľadanie stáva pre mnohých neúspešnou cestou sužovanou väčším opustením a pustošením.
Neustále hľadanie lásky: sebadeštruktívny vzorec
Keď si uvedomila, že opakujem sebadeštruktívny vzorec s každým partnerom, ktorého mala, prišla Martina do mojej kancelárie po psychologickú pomoc. Zakaždým, keď jej chlapec venoval určitú pozornosť, padol mu beznádejne k nohám.
V presvedčení, že sa tento nový pár stane konečne mužom jej života, sa mladá žena vzťahu úplne venovala. Z jeho strany, priateľ v službe, hneď ako sa mu ho podarilo dobyť, stratil o ňu záujem a už nebol taký pozorný a opatrný.
Potom vstúpili do fázy sklamaní a hádok, ktoré sa nevyhnutne skončili rozpadom páru.
Po každom rozchode sa Martina cítila sama, bezmocná a hoci si sľúbila, že už nikdy neurobí tú istú chybu, hneď ako stretla nového chlapca, ktorý o ňu prejavil záujem a začal ju baviť, opäť sa zamilovala. Dievča si bolo vedomé, že sa nenechalo oklamať prvým človekom, ktorý ju vypočul, ale nemohla si pomôcť, nevedela, ako sa dostať z negatívneho kruhu, v ktorom bola uväznená.
Afektívny nedostatok sa ťahal z detstva
Martinin problém je častý u mnohých ľudí, ktorí prichádzajú na konzultáciu. Vyžadujú si hlbokú potrebu pozornosti a prístrešia, takže podľahnú najmenšiemu milému gestu, ktoré im niekto preukáže. V tomto článku by som sa chcel ponoriť do tohto problému, ktorý je v našej spoločnosti, bohužiaľ, bežný. Aby sme to úplne pochopili, musíme najskôr pochopiť, aké sú základné potreby detí.
Ako sme už v tomto blogu komentovali pri iných príležitostiach, deti, aby vyrastali v bezpečí a stali sa emočne zdravými deťmi i dospelými, musia sa cítiť opatrované, bezpečné a chránené. Aby sme úplne pochopili túto zásadnú potrebu detí, musíme cestovať v čase späť k nášmu pôvodu druhov.
Udržiavanie bezpečného prostredia, ktoré chráni dieťa pred predátormi, je jednou zo základných stratégií prežitia človeka.
Podarilo sa nám vyvinúť v nepriateľskom prostredí a čeliť predátorom oveľa zručnejším a silnejším ako my vďaka úsiliu skupiny zameranej na ochranu a starostlivosť o naše deti.
Jedným z účinkov tejto stratégie prežitia je, že ľudské deti sa rodia v nevyhnutnej starostlivosti. Starostlivosť o ich opatrovateľov je pre nich rovnako dôležitá ako kŕmenie. Ak sa necítia opatrovaní, interpretujú, že je ich život v ohrození (ako to bolo v našej evolučnej minulosti), a zúfalo volajú, aby vyžadovali fyzickú ochranu a emocionálnu bezpečnosť.
Keď skúmame históriu väčšiny ľudí, ktorí nesú túto potrebu, musí sa o nich cítiť postarané a ktorí sa zamilujú do každého, kto im venuje pozornosť, objavíme minulosť, v ktorej nemali všetku potrebnú starostlivosť a v dôsledku toho zostali vo vnútri emocionálna (a dokonca fyzická) prázdnota, ktorá sa aj dnes stále prejavuje v ich životoch.
Prelomenie začarovaného kruhu
V prípade Martiny, keď sme začali skúmať jej osobnú históriu, sme zistili, že v skutočnosti necítila teplo starostlivosti o svojich starších. Jej otec ich opustil, keď mala iba pár mesiacov a jej matka musela pracovať na plný úväzok, aby pokryla všetky výdavky, ktoré rodina potrebovala.
Keď bola jej matka preč, o Martinu a jej sestru sa starala sesternica, ale zaobchádzanie, na ktoré si dievča pamätalo, bolo dosť chladné a vzdialené a nikdy sa jej nepodarilo s ňou nadviazať bezpečné puto. Naopak, malá Martina sa cítila opatrovaná vo fyzických potrebách, ale úplne opustená v emocionálnych.
Ako dôsledok tejto histórie nedostatku, už v dospelosti, keď jej niekto venoval určitú pozornosť, mala Martina pocit, akoby sa rozsvietil ten plameň náklonnosti a starostlivosti, ktorý v detstve tak potrebovala. Jeho uvažovanie sa zahmlilo a on sa napojil na druhého človeka. Vlastne, ako sa mi na svojich rokovaniach priznala, nebola to láska, ktorú cítila, skôr zmes ilúzie a nádeje, aby vyplnila prázdnotu v jej vnútri. „Som pre niekoho konečne dôležitý,“ myslel som si pri zakladaní nového vzťahu.
Nebol to však dobrý základ, na ktorom sa dá stavať pár, a vždy skončila sklamaná.
Aby mohla prerušiť svoj cyklus neuspokojivých vzťahov, musela Martina pochopiť svoju minulosť a vyrovnať sa s krutou realitou, ktorú prežila ako dieťa. Jeho rodičia neboli prítomní v jeho detstve. Niesla nedostatok láskavého pohľadu, bolo potrebné sa na ňu pozerať, aby sa cítila dobre, ale nemohla naďalej závisieť od toho, či sa o ňu niekto zvonku príde postarať a venovať jej pozornosť. Mala by to byť ona sama, ktorá sa začala pozerať na seba a starať sa o seba s nekonečnou láskou, s hlbokou náklonnosťou.
Po svojej terapeutickej práci Martina, ktorá si dala čas bez vzťahov, prestala hľadať vonku a dúfala, že nájde niekoho, kto jej dá náklonnosť, a začala hľadať svoje vnútro . Postupne sa cítila istejšie a keď sa sústredila na seba a začala sa o seba starať, prestala potrebovať, aby sa jej niekto venoval. Dokázala si ponúknuť lásku, ktorú potrebovala na vyplnenie svojej vnútornej prázdnoty.
