Dúfajme, že toto všetko, čo sa deje, nám vráti trochu ľudskosti

Teraz, keď sú naše pohyby obmedzené. Je to, keď začneme dávať pokožke hodnotu. Kontaktovať. Dúfajme, že nezabudneme, ako veľmi nám chýba, že sa vidíme skutočne. V realite.

Toa Heftiba / Unsplash

Predtým.
Keď sme sa ešte mohli dotknúť a objať.
Všetko sme odložili.

Radšej sme sa dotkli obrazovky.
Pošlite emotikon.
Dali sme prednosť vzdialenosti, pretože to bolo pohodlnejšie.

Teraz.
Že sa nemôžeme objať ani dotknúť.
Že cítime ten nedostatok a ten smútok.
Pretože sa nemôžeme priblížiť.
Stačí počúvať hlas, prezerať fotografie, uskutočňovať videohovory.

Teraz.
Že sme tak ďaleko aj keď sme o dva bloky ďalej.
Že sa nemôžeme bozkávať s našimi rodinami alebo pármi.
Že sa priestor stal jedinečným.
Obmedzené.

Teraz, keď sú naše pohyby obmedzené.
Je to, keď začneme dávať pokožke hodnotu.
Kontaktovať.

Dúfajme, že nezabudneme, ako veľmi nám chýba, keď sa vidíme skutočne.
V realite.

Dúfajme, že to všetko, čo sa deje, nám vracia trochu ľudskosti.
Empatie.
A úcta k svetu.
V ktorej žijeme všetci súčasne.