Mysli na seba: dostaň sa tam s týmito tipmi
Laura Gutman
V detstve sa učíme definovať, ako sme a ako funguje svet podľa predstáv a slov našich rodičov
Je bežné, že naša matka práve narodená určuje, „aké sme“.
Rozhodnite sa napríklad, že sme pokojnejší ako náš starší brat, alebo naopak. Alebo múdrejší alebo nepokojnejší alebo viac športovcov …
To, čo dospelí nazývajú (zvyčajne matka), je zvyčajne projekcia jeho dieťaťa. Povieme si, že je vrtošivý alebo kňučavý, náročný, plachý, tvrdohlavý, zábavný alebo odvážny. Je to pravda? Záleží to z toho, z akého pohľadu to pozorujeme.
Od detstva sme špongie pre dobré aj zlé
Týmto spôsobom rastieme. Na jednej strane sa nám hromadí množstvo príjemných, ťažkých, zložitých, harmonických, nepriateľských alebo pohodlných životných skúseností.
A ďalším pruhom choďte na „titulky“ , ktoré pomenovali starší ľudia. A čo je ešte horšie, veľa skutočných skúseností nie je ani pomenovaných, a preto neexistujú pre vedomie.
Zaujímavým cvičením, keď sme dospelí, je položiť si vždy, keď vyslovíme názor: „Kto to povedal?“
Normálne je pre nás ťažké rozpoznať, kto to povedal, pretože máme pocit, že to hovoríme, cítime, interpretujeme alebo trpíme sami.
Ľudia nie sú zvyknutí prechádzať cez sito našich vnímaní všeobecnými názormi, naopak, berieme ich ako svoje vlastné a bránime ich, akoby sme s nimi mali niečo spoločné.
Ale … Ako vieme, či sme schopní myslieť sami za seba? Ako vytvoriť autonómne myslenie?
Z môjho pohľadu je možné tento proces začať iba poctivým uznaním diskurzu, ktorý sme prijali počas detstva.
Formovanie vlastných kritérií
K tomu je potrebné urobiť regresnú prácu , využiť spomienky, nechať padnúť naše zakorenené viery, byť ochotný prijať realitu, keď chýbala láska , týranie, afektívne nedostatky alebo opustenie.
A požiadajte o pomoc s prepísaním našej histórie, pomenujte naše skúsenosti vlastnými slovami a poskytnite im miesto na existenciu.
