Poďme objaviť, čo sme vždy boli

Keď sa počúvame, zrazu zistíme, že to, čo nás vždy potešilo, je spev. Alebo botanika. Alebo vymaľovať stenu. Alebo napíš. Zrazu sa ocitneme s tým, čím sme vždy boli.

Royovým hlasom je podcast spisovateľa Roya Galána pre časopis Mentesana. Vypočujte si to a zdieľajte.

Je také ťažké poznať samého seba. Pretože sa nevidíme očami. Vždy sa na seba pozeráme očami ostatných. Sme teda tie nemotorné deti, s ktorými sa učitelia na verejnosti hádali. Sme plaché dievčatá, ktorých matky prejavovali záujem o svojich priateľov.

Problém je v tom, že sa usadíme v role toho, čo si ostatní myslia, že sme.

V nekonečnom väzení to znamená stretnúť sa s tým obrovským zrkadlom, ktorým je svet.

A musíte odtiaľ vypadnúť.

Pretože ak nie, prichádzame o jedinečnú príležitosť.

Žiť podľa toho, čo cítime.

Ten s tieňmi a tieňmi.

Musíme sa usilovať odviazať sa od požiadaviek ostatných.

Aj keď to znamená možnosť, že nás prestanú milovať.

Nie sme tu preto, aby sme boli milovaní.

Sme tu, aby sme sa milovali.

A to sa dá dosiahnuť iba hlbokou čestnosťou.

Oddelenie všetkého hluku.

Všetko, čo je viac.

Zostať sám a sám a v tichu.

Počúva nás

Pretože keď sa navzájom počúvame, zrazu zistíme, že nie sme nemotorní ani plachí.

Zistili sme, že to, čo nás vždy potešilo, je spev.

Alebo botanika.

Alebo vymaľovať stenu.

Alebo napíš.

Zrazu sa ocitneme s tým, čím sme vždy boli.

A že názor ostatných nás nechal zabudnúť.

Ešte je čas.

To je blesk existencie.

Skutočný zázrak.

Že ešte máme čas, kým ho prestaneme mať.

Snažiť sa byť ľuďmi, akými sme.

Ak chcete uvoľniť obavy.

A s nádejou.

Odletieť.