Odsúdený potešiť

Učia nás potešiť. Robiť veci, ktoré nechceme, zo strachu pred odvetou. Predstierať. Odsudzujúc seba v budúcnosti, aby sme sa videli v situáciách, v ktorých nechceme byť. Z ktorých nebudeme vedieť, ako sa dostať von.

Royovým hlasom je podcast spisovateľa Roya Galána pre časopis Mentesana. Vypočujte si to a zdieľajte.

Bozk by nikdy nemal byť povinný.
Keď sme malí a malí, naši rodičia nás často nútia bozkávať ľudí, aby sme ich pozdravili.
Nútia nás veriť, že ak to neurobíme, bude sa ten druhý cítiť zle alebo smutne.
Čo je neslušné.
To nič nestojí.

A ak to odmietneme, budeme mať trest.
Nahnevaná hrozba od neho.
Vina zla alebo zla.
Nedodržiavať to, čo od nás chcú naši rodičia.

Takto nás učia potešiť.
Robiť veci, ktoré nechceme, zo strachu pred odvetou. Predstierať.
Odsudzujúc nás v budúcnosti, aby sme sa videli v situáciách, v ktorých nechceme byť.
Z ktorých nebudeme vedieť, ako sa dostať von.
V ktorých nebudeme mať žiadny odkaz na odmietnutie.
Vnucovať sa a brániť to, čo cítime, v porovnaní s tým, čo chcú ostatní.

Bozk by nikdy nemal byť povinný.

Pretože naše telo patrí nám.
Nie je majetkom našich rodičov.
Nevládnu v nich.
A ten rešpekt sa nedá prelomiť.

Pretože to, čo sa musíme naučiť, je to, že sme slobodní.
To môžeme odmietnuť.
Že sa nič nestane, aby sa to stalo.
Že pre to nie sme horší.
Že nie je nič negatívne na tom, že sa niekoho nechcete dotknúť alebo pobozkať.

Pretože nie sme takí, pretože sa na to necítime, pretože sa nám to nenarodí.

A to, čo musia robiť naši otcovia a matky, je vedieť, ako nás vidieť.
Vedieť, že nemusíme byť také, aké sa od nás očakávajú.
Že sme rôzni ľudia.
Niektorí osamelí, chladnejší alebo prítulnejší.
Jedinečné.

A že každý pokus o vymazanie toho, čo nás robí výnimočnými.
To, čo nás definuje.
To nás identifikuje.
Jediná vec, ktorá nás zhoršuje.
A v živote nešťastnejší.