3 kroky k obnoveniu našej ľudskosti

Xavier Torró

Byť „človekom“ znamená byť v hlbokom kontakte so sebou a s ostatnými. Z tohto dôvodu je potrebné obnoviť našu schopnosť potešenia, integrovať etické hodnoty do nášho svedomia a transformovať konkurencieschopnosť v spolupráci.

Prežívame obdobie slabnúcej hodnoty ľudského života: konkurencieschopnosť, produktivita, zrýchlenie každodenného života, vyprázdňovanie sociálnych vzťahov, všadeprítomná technizácia a izolácia v preľudnenom svete dáva mnohým z nás pocítiť každý čoraz prázdnejšie, osamelé a frustrované.

Dejiny ľudstva zaznamenali okamihy rozkvetu humanistického myslenia a okamihy zatmenia. Hovorilo sa teda o starodávnom humanizme, ktorý vyvinula grécka a rímska filozofia a literatúra. Bližšie k dnešnej dobe nachádzame renesančný humanizmus, ktorý sa stavia proti vízii stredovekého človeka, človeka, ktorý znovu získa kreativitu, svoju schopnosť transformovať svet a svoju túžbu budovať svoj vlastný osud s námahou.

Je nevyhnutné, aby sme sa vrátili k pulzu života a postavili človeka do centra spoločenských procesov. Ako však môžeme znovu získať svoju ľudskosť? Myslím si, že nás môžu umožniť tri kľúčové faktory.

1. Obnovte našu kapacitu pre potešenie

Rozkoš chápeme v širšom zmysle: užiť si všetky chvíle svojho života, vzťahov s partnerom, v práci, s deťmi, na prechádzkach v horách, pri západe slnka alebo pri rozhovore s priatelia. Tento expanzívny prístup je podľa psychiatra Wilhelma Reicha základným prejavom života, ale váha kultúry bráni jej prejavu a transformuje ju do kontrakcie, a teda do deštruktívnosti a sociálneho sadizmu.

Na zotavenie našej ľudskosti je potrebné spojiť sa s našim telom, s našim rytmom, s našimi potrebami; porozumieť im a dať prostriedky na svoju spokojnosť. Ako rodičia a pedagógovia musíme uľahčiť vyjadrenie skutočných potrieb najmenších, aby sa spojili sami so sebou a potvrdili sa vo svojom bytí. Aby sme však mohli žiť to, čo robíme s potešením, potrebujeme lásku.

Len s láskou môžeme čeliť každému okamihu nášho života s odhodlaním a opustením. Láska je taká mocná sila, ktorá podporuje rast a vývoj živých bytostí, uľahčuje šťastie liečením rán a umožňuje radosť zaháňaním smútku. Musíme znovuobjavovať náš svet, naše inštitúcie a naše vzťahy založené na láske. Len tak môžeme znovu získať radosť zo života.

2. Zamyslite sa nad našimi etickými hodnotami

Bolo by potrebné obnoviť rad etických hodnôt, ktoré nám umožňujú štruktúrovať spoločenský život a nachádzať v ňom zmysel. Avšak hodnoty, ktoré umožňujú, aby sa život ľudí zakorenil, by v nás nemali vznikať vnucovaním nikoho, ani by sa nemali psychicky predpokladať zo strachu pred božským alebo ľudským trestom. Aby mali hodnoty skutočne zmysel, musia vychádzať z našej vlastnej podstaty alebo ako niečo, čím sme žili počas celého nášho vývoja.

Iba ľudia uvažujú o etike, ktorá nám umožňuje nájsť zmysel v našej individuálnej a sociálnej existencii ako druh.

Podľa Jeana-Jacquesa Rousseaua musí byť etika založená na ľudskej prirodzenosti, konkrétne na dvoch základných pocitoch: „sebaláska“ a „zbožnosť“. „Láska k sebe samému“ by bola porovnateľná s inštinktom ochrany, ktorý sa snaží uspokojiť naše potreby prežiť a prispôsobiť sa. Rousseau ale odlišuje „sebalásku“ od „sebalásky“ alebo sebectva, ktoré vzniká v spoločnosti a je príčinou ľudskej degenerácie.

„Sebaláska“ nás núti porovnávať sa s ostatnými a snažiť sa, aby nás ostatní brali do úvahy, a znásobuje naše potreby až do otroctva. „Zbožnosť“ by bola prirodzenou nechuťou vidieť, že iná citlivá bytosť zahynie alebo trpí, a v zásade našich blížnych. Rousseau považuje „pobožnosť“ za základ morálky a tvrdí, že bez nej by sme boli ako príšery. Z týchto dvoch prirodzených pocitov by sa vyvinula morálka ako forma ľudského vzťahu, ako aj prirodzené právo ako normatívny systém regulujúci našu spoločenskú organizáciu.

S Rousseauovým konceptom „zbožnosti“ súvisí moderný koncept „empatie“, ktorý sa chápe ako schopnosť porozumieť a dokonca precítiť emócie a náklonnosti toho druhého. V súčasnosti sa empatia považuje za prirodzenú vrodenú dispozíciu, ktorá sa u ľudí uvádza do praxe pomocou dvoch postupov: pozorovanie konfliktu, v ktorom má pozorovateľ tendenciu stavať sa na stranu jednej zo strán, a rozprávanie o príbehy, prostredníctvom ktorých sa pozorovateľ snaží vidieť a pochopiť svet očami toho druhého.

Oba postupy sa začínajú objavovať pri prvých detských skúsenostiach so socializáciou. Aby však bola táto empatická kapacita správne integrovaná, musíme sa cítiť sprevádzaní a rešpektovaní a rovnako chránení.

Úctivý vzťah k rýchlosti rastu našich detí, uspokojovanie ich potrieb a vyjadrovanie ich pocitov umožňujú začlenenie do vedomia ich tela a ich skutočného ja. V opačnom prípade dochádza k postupnej strate kontaktu s našim telom a na kompenzáciu tejto straty sa vytvorí idealizovaný obraz o sebe a neschopnosť spojiť sa s našimi pocitmi.

3. Transformujte našu konkurencieschopnosť do spolupráce

S rozvojom priemyselnej spoločnosti sme upadli do individualizmu a konkurencie. Spoločenský život sa stal bojom o prežitie, v ktorom sme boli presvedčení, že ten, kto zvíťazí, je najsilnejší a najnadanejší. V práci, v učebniach, v športových tímoch, v príliš mnohých oblastiach spoločenského života sa naši rovesníci stali konkurenciou, pretvárajúc otvorenosť a prijatie na nedôveru a závisť.

Ľudské práce a činnosti boli vo všeobecnosti naplnené mechanickými rutinami a prísnymi pravidlami, ktoré nám bránia vidieť toho druhého v jeho jedinečnosti. Masívne začlenenie technológie do spoločnosti prispelo k izolácii nás a premene nášho vzťahu s druhým na niečo mechanické a chladné.

Musíme a môžeme v tejto veci konať a transformovať tento spôsob života, ktorý nás vedie k nešťastiu a existenčnej prázdnote.

Nie sme súťaživé, sebecké a krvilačné zvieratá , ale spoločenské zvieratá: hľadáme vzťah, komunikáciu a spoluprácu. Niektorí etológovia dospeli k záveru, že sme „zhovorčivé“ zvieratá, ktoré hľadajú kontakt pre potešenie z rozprávania a bytia medzi našimi blížnymi. Keď sa cítime zle alebo nepokojne, sme radi, že vás niekto počuje, čo nás uvoľní a zmierni nepohodlie. Tiež radi učíme to, čo vieme, zdieľame vedomosti a cítime sa sprevádzaní v našom spôsobe videnia sveta. Malé deti a väčšina ľudí počas celého života sa snažia vyhovieť skupine, aby sa cítili dobre.

Antropológia ukázala, že najdôležitejšie činy nášho druhu sú produktom kooperatívnych spoločností alebo ľudských skupín, ktoré interagujú s cieľom dosiahnuť konkrétny účel: ako je lov, sociálna deľba práce alebo organizácia rodiny. Gréci pre niečo definovali ľudskú bytosť ako prirodzenú bytosť spoločenskú. Alebo ako hovoria moderní antropológovia: homo sapiens je prispôsobený na spoločné konanie a myslenie. Psychobiológ Michael Tomasello ukázal, že malé deti majú v mnohých situáciách sklon spolupracovať a byť nápomocné. Tento sklon nevzniká, pretože rodičia posilňujú určité kooperatívne správanie.

Pri svojich pokusoch ukázal, že deti majú tendenciu chápať situáciu tých, ktorí majú ťažkosti, a preto im pomáhajú. Keď získajú nezávislosť, stanú sa selektívnymi a ponúknu svoju spoluprácu ľuďom, ktorí ich nevyužívajú a majú tendenciu vracať im priazeň.

Tomasello odvodzuje túto spoluprácu od myšlienky „vzájemnosti“: všetci máme úžitok zo spolupráce, ale iba ak spolupracujeme, ak spolupracujeme.

U ľudí nie je najefektívnejšie ako spoločnosť strnulosť sociálnych funkcií, ale spolupráca a schopnosť spoločne uskutočňovať projekty, ktoré vytvárajú vzájomné očakávania. Znovuobjavenie seba samého nejde cez to, že sme vytvorili človeka napoly človeka a napoly stroja, ale aby sme napravili drifty, ktoré nám bránia spojiť sa s našou ľudskou prirodzenosťou a žiť svoj život individuálne a kolektívne príjemnejším a úplnejším spôsobom. Stáva sa tiež, že znovu získa zmysel našej existencie, obnovuje správne ľudské hodnoty, schopnosť potešenia, spoluprácu a komunikáciu s našimi blížnymi.