Nesúťažme: v tomto preteku prídeme do cieľa spoločne

V týchto dňoch, keď sa stále objavuje všetka táto konkurencieschopnosť. Všetko, čo je potrebné uznať vinnými. Bolo by pekné, keby sme boli milší. Že oveľa viac praktizujeme solidaritu. Pozrime sa na náš hrozný individualizmus. Pretože nemusíme s nikým súťažiť.

Hlas Roya Galána je podcast spisovateľa Roya Galána pre časopis Mentesana. Vypočujte si to a zdieľajte.

Tyler Nix - Unsplash

Od začiatku nás učia byť konkurencieschopnými.
Zložiť ten vpredu.
Aby som získal viac ako ten druhý.
Pochváľte sa.
Vidieť ostatných ako nepriateľov, ktorých treba poraziť.

Učia nás pozerať sa na to, čo dostane ďalší človek.
Aby nás kopírovali.
Závidieť.

Učia nás, že čím viac máme, tým viac si stojíme.
Akoby sme si mohli niečo kúpiť automaticky, robia z nás lepších ľudí.
Ako keby peniaze súviseli s vašou ľudskou kvalitou.

Učí nás byť úplne nešťastní z našej reality.
Túžiť po tom, čo sme nemali.
Túžiť po tom, čo nebudeme mať.

Ak chcete urobiť nemožné, vystúpiť na neviditeľný rebrík.
Snažiť sa o uznanie za každú cenu.
Ukázať naše akvizície a byť pre ne milovaní.

Učia nás, aby sme nikdy neboli spokojní.
S ničím.
Opäť pohŕdať všetkými vecami, ktoré máme.
Naše živé telá.
Slnko, ktoré sa vracia každý zasraný deň.
Učia nás zabudnúť na to, že existujeme.
Aby sme platili za zmenu.
Chceme všetko zmeniť.

Učia nás nekonformnosti.
Aj keď akékoľvek dýchanie je už veľa.
Buď dokonca príliš veľa.

Predurčujú nás k boju.
Aj keď nevieme prečo ani za čo.
Sme tu.
Absorbovaný sám sebou.

Boj o neznámu trofej.
Za prchavý potlesk.

Učia nás vyhrávať.
Ale nikto nás neučí prehrať.
A chlapče, stratíme.

Stratíme ľudí, ktorých milujeme.
Prichádzame o prácu.
Stratili sme domácich miláčikov.

Pretože niekedy robíte všetko správne.
A ty si posledný.

Nikto nás neučí, čo máme robiť s frustráciou.
S tým besnením zameraným na tých, ktorí boli úspešní.
Akoby bol triumf niečím vonkajším, čo môže ohraničiť niekto neznámy.
A nie seba.

V týchto dňoch, keď sa stále objavuje všetka táto konkurencieschopnosť.
Všetko, čo je potrebné uznať vinnými.
Bolo by pekné, keby sme boli milší.

Že oveľa viac praktizujeme solidaritu.
Že prehodnocujeme náš hrozný individualizmus.
Pretože nemusíme s nikým súťažiť.

Musíme sa vžiť do kože ostatných.
Musíme si navzájom pomáhať.
Než byť empatický.

Pretože toto je hurikán.
Bez náznaku vetra.
A keď sa to skončí.
Bude treba veľa prestavovať.

Nie je čas na súperenie.
Nie je čas na pomstu, ani pomstu, ani na získavanie medailí.
Je čas vstúpiť.

Spojiť sa a pokúsiť sa zachrániť všetko, čo sa zachrániť dá.
A aby sme boli jednotnejší.
Ako sme kedy mohli byť.