Zachráňme si vzdialenosti, aby sme sa vyhli osamelosti

Rozmýšľam, či sa z toho poučíme pri vytváraní susedstva. Pozbierať všetko to predĺžené lano. Dať sa dokopy oveľa viac. Aby ten druhý videl. Že sa na vás môže skutočne spoľahnúť. Bez výhovoriek.

Hlas Roya Galána je podcast spisovateľa Roya Galána pre časopis Mentesana. Vypočujte si to a zdieľajte.

Vzdialenosť nie je iba priestor, ktorý nás oddeľuje.
Je to stav mysle.
Konkrétny pocit.

Nútili nás myslieť si, že aby sme dospeli, musíme sa dištancovať.
Vystrihnúť.
Uniknúť.
Áno, prinútili nás veriť, že nezávislosť bola vždy ďaleko.

Ale koho to môže zaujímať takto?
Nikto.
Porozprávali nám príbeh, o ktorý sa nemusíme starať.
Že musíme byť schopní sami sebe.

Ale nepovedali nám o vzájomnej závislosti.
Z predstavy komunity.
Z príloh, ktoré nám poskytujú zásadné istoty.
Z istoty nevyhnutnej pre existenciu.
Na pomoc.

Myslím na túto statickú fotografiu, ktorú uväznenie urobilo.
Kde to bolo od nás prevzaté.
Koľko metrov od ľudí, ktorých milujeme.
Rozmýšľam, či tie merače boli postavené pri vedomom spôsobe.
Alebo ak je naopak výsledkom viery, že dospievanie vždy prechádza hanobením známeho.

Prečo chceme demonštrovať sebestačnosť, ak sa neskôr budeme cítiť sami?
Ak potom nemôžeme venovať pozornosť tomu, čomu hovoríme rodina.
Pretože keby sme chceli.
Dostať sa tam trvalo tak dlho.
To by tým zmizlo.
Že by to bolo nerealizovateľné.

Pretože náš spôsob falošnej nezávislosti nám znemožňuje byť.
Byť, keď musíš polievať rastliny, keď tu chvíľu ostaneš, aby som to mohol urobiť.
Buďte, keď spadne.
Byť, keď radosti i bolesti.
Byť.

Naše poňatie sveta nám vzalo možnosť byť.
Namiesto pridania pretrhnúť väzby.
A zakaždým, keď máme pocit, že niekto od nás „závisí“.
Utekať, mazať a blokovať.

Bojíme sa kompromisu, pretože kompromisy znamenajú akceptovať, že nie sme všemocní.
Než bez ostatných.
Nemôžeme.
Že väzby a náklonnosti nám umožňujú prežiť.
Ale keď sme mohli byť kontinentmi, stali sme sa ostrovmi.
Že si navzájom konkurujú.

Dnes.
Že si musíme udržiavať sociálny odstup.
Myslím na všetkých tých ľudí, ktorí sú sami.
Pretože im išlo do hlavy, že život musí byť taký.
Aby ste našli svoju cestu, museli ste vyzerať veľmi tvrdo.

Myslím na všetkých ľudí, ktorým ľudia chýbajú.
Až ich bude svet plný.
Keď sme miliardy.
Rozmýšľam, či sa to v budúcnosti nedá zvrátiť.

Čo ak sa z toho poučíme, aby sme vytvorili susedstvo.
Pozbierať všetko to predĺžené lano.
Dať sa dokopy oveľa viac.
Aby ten druhý videl.
Že sa na vás môže skutočne spoľahnúť.
Bez výhovoriek.

Bez toho „nemôžem“.
Pretože si budeme bližšie.
A všetky tieto poplatky a ohňostroje môžeme zdieľať.
Než táto planéta.
Bude nás naďalej poskytovať každý deň.