Náušnice u dievčat: symbol
Prečo nedáme deťom čakať na narodenie hneď, ako sa narodia? Znamená to jasnú správu: "Patríš mi. Nie si vôbec svoj. Rozhodnem sa, či ťa chcem zdobiť."
Hlas Roya Galána je podcast spisovateľa Roya Galána pre časopis Mente Sana. Vypočujte si to a zdieľajte.
Ahmed Aqtai - Pexels
Je vtipné, že prepichnutie ušných lalôčikov dievčaťa sa javí ako najbežnejšia vec na svete .
Bez vašej vôle, bez vášho súhlasu alebo vášho vedomia.
A postavme sa proti tomu, aby mala svoje vlastné telo, aby si dala urobiť piercing alebo tetovanie.
Dávanie náušníc dievčatám je zvyk úplne zakorenený v našej kultúre.
Takmer reflexná akcia, niečo , čo sa považuje za samozrejmosť, o čom sa nemyslí, že je to, čo hrať alebo čo robiť.
Ak urobíme dieru v telách našich dcér, znamená to, že sú to dievčatá.
Aby sa nemýlili s deťmi.
Pretože tým by sme sa „hanbili“.
Je tiež obsadením tejto hry, čo znamená ženskosť a mužnosť.
Pre nich ozdoby.
Pre nich to nezaujímavé.
Tradície sa dajú meniť, možno na ne aplikovať povedomie, možno ich prehodnotiť.
Tradície nie sú pevne stanovené.
My ľudia premieňame tradície na rutiny.
Umiestnené tak, aby podkopávalo vôľu našich synov a dcér: Prečo nedáme deti na svet hneď, ako sa narodia? Prečo dávame do každého ucha iba dva? Prečo nie na pere?
Bolo by zaujímavé, keby sme si začali vážiť životy ostatných.
To sa deje rešpektovaním tiel chlapcov a dievčat.
Pretože sú jeho a nie vaše.
Pretože s telom niekoho iného nemôžete robiť, čo chcete.
Nie dobre.
Pretože čakať na to, čo chcete, nestojí nič.
Prepichnutie dievčenských ušných lalôčikov bez toho, aby o tom vedeli, je veľmi priama správa pre tieto dievčatá.
Je jasné, „patríš mi.“
Nie si vôbec svoj.
Rozhodujem sa, či ťa chcem zdobiť.
Nerieš.
Neviem, aký príklad môžeme dať my dospelí, ak nedokážeme preukázať úctu menším ľuďom.
Áno,
rešpekt má dvojaký význam.
A ak to, čo robíme, je želanie našich dcér považované za samozrejmosť.
Ak to, čo robíme, predstierame, že nie je dôležité, aby sa rozhodli, či majú mať na koži dva otvory.
Hovoríme, že o ženách (o ich rozhodovaní) existujú veci, ktoré nie sú relevantné.
Že existujú priestory jeho vlastného bytia, ktoré nie sú jeho.
Že patria všetkým.
Bolo by pekné, keby sme začali premýšľať o tom, prečo robíme to, čo robíme.
Že sa začneme pýtať ostatných.
Počúvať.
Pretože to a žiaden iný nie je základom všetkého súhlasu.
A všetka sloboda.
