Ako sa vyrovnať so skrytou traumatickou pamäťou

Niektoré naše veľké traumy sa môžu zahĺbiť do hlbokého bezvedomia. Nemali by sme sa báť ich zotavenia, ale skôr, ako im čelíme a dokážeme ich predpokladať, musíme vykonať terapeutickú prácu psychologickej a emočnej prípravy.

Keď Alejandra prišla na naše prvé informačné stretnutie v mojej kancelárii, kde som vysvetlila, ako funguje terapia, priznala, že si na svoje detstvo sotva pamätá a že jedným z jej najväčších strachov, keď so mnou začala pracovať, bolo zistenie, že sa jej nevedomie skrylo. nejaká strašne traumatická pamäť .

Tento strach ju roky nútil neustále odkladať a hľadať psychológa. Mladá žena však už dospela do bodu, keď bolo jej emočné trápenie také neznesiteľné, že sa nakoniec odvážila zdvihnúť telefón, aby mi zavolala. Napriek tomu, že podnikla tento krok, Alejandra mi povedala, že sa strašne bojí toho, čo by mohla na svojich sedeniach objaviť.

Strach z vyšetrovania našich spomienok

Tento strach z toho, čo môžeme nájsť, je veľmi častý pri začatí emočnej liečebnej terapie. Mnoho ľudí sa bojí objaviť nejakú strašnú skrytú spomienku z minulosti, ktorá pre nich bude veľkým šokom. Znepokojuje ich predstava, že zotavenie týchto spomienok im nakoniec spôsobí, že sa budú cítiť horšie ako pred začiatkom liečby.

Týmto ľuďom, aby som ich upokojil, vždy vysvetľujem to isté, čo som povedal Alejandre prvý deň, že každá spomienka prichádza, keď musí. Nemali by sa báť objaviť niečo, čo ich prevyšuje, a nie sú schopní tomu čeliť, pretože informácie, ku ktorým pristupujeme pri každom sedení, sú postupne dávkované.

Vysvetľujem tiež, že aj keď je pravda, že aby sa mohli úplne uzdraviť, musia si vyčistiť históriu tým, že položia všetky traumatické situácie na stôl (aby na nich mohli pracovať a liečiť ich), je tiež pravda, že terapeutickú prácu, ktorú vykonávame, robíme postupne. Týmto spôsobom informácie prichádzajú progresívne, bez väčších šokov a vždy v rozsahu, v akom ich dokáže predpokladať a spracovať.

Ak naše nevedomie zablokovalo niektoré bolestivé scény, aby sme netrpeli neustálym pamätaním si ich, keď je to v priaznivej situácii, aby sa to uzdravilo, ako je to v rámci terapie, spomienky sa začali postupne vynárať. Táto kadencia umožňuje človeku získať čoraz viac sily a dôvery. Jeho liečenie je progresívne a svoju terapeutickú prácu vykonáva tempom, ktoré dokáže predpokladať.

Postupne príďte k koreňu traumy

V prípade Alejandry k nej tiež postupne prichádzali informácie, takže každé sedenie ukončila oveľa oprávnenejšie a pripravenejšie čeliť ďalšiemu.

V rôznych fázach svojho života Alejandra trpela zlým zaobchádzaním a sexuálnym zneužívaním zo strany niekoľkých mužov. Najbolestivejšou a najtraumatickejšou situáciou pre ňu bolo opakované týranie dedkom, keď mala iba 9 rokov. Na tejto situácii sme sa však dopracovali, až keď Alejandrina terapia dobre pokročila. V skutočnosti bolo na začiatku jeho liečby spomienok na túto dobu veľmi málo a boli ďaleko od seba. Mladá žena mi povedala, že jej starý otec vždy spôsoboval jej znechutenie a strach, nedokázala však vysvetliť prečo.

Pred dosiahnutím tejto traumatizujúcej epizódy Alejandra riešila ďalšie situácie týrania, ktorým trpela v dospievaní a v dospelosti. Konfrontovala a porazila starého priateľa, ktorý na ňu tlačil a nútil ju k sexu, aj keď nechcela, a tiež učiteľa školy, ktorý sa ju snažil tápať vo svojej kancelárii.

Postupne Alejandra naberala na sile a bola presvedčená, že je schopná postaviť sa násilníkom, s ktorými sa v živote stretla. Konečne sa začali objavovať spomienky na týranie jeho starého otca.

Postavte sa tej pamäti tvárou vpred

Počas niekoľkých sedení Alejandra spracovala všetky negatívne emócie nahromadené touto traumatizujúcou skúsenosťou pomocou sily, ktorú získala v predchádzajúcich sedeniach, pri práci so scénami svojho bývalého priateľa a učiteľa.

Ako vidíme, počas terapie jej Alejandra v bezvedomí dávkovala informácie, ktoré potrebovala pri každom sedení, aby získala sebadôveru a silu a dokázala konečne čeliť najhoršiemu z príšer, ktoré v živote utrpela.

Keby sa spomienka na týranie jej starého otca objavila na jej prvých sedeniach, pravdepodobne by to malo na Alejandru taký dopad, že by riskovala, že upustí od terapie a stratí možnosť uzdravenia svojho príbehu.

Pretože však jej terapeutická práca bola postupná a progresívna, Alejandra dosiahla dostatok sily, aby dokázala čeliť aj svojej minulosti, dokázať ju asimilovať, pracovať na nej a prekonať ju.